Menu Zavrieť

Na letisku v Bruseli

                Čo robiť bola otázka, keď sa ozval telefon, a ozval sa telefonát z “neďalekého” Luxemburska.

                O čo išlo?

                Nuž jedna čerstvo 73 ročná dáma sa vracala aj so svojou sesternicou približne v rovnakom veku, k nám na Slovensko. A čože sa stalo? Rozhodli sa pre návrat lietadlom a keďže slovensko bude predsedať Európskej únií nemali letieť z letiska už nimi overeného Brusel Charleroi ale z väčšieho Brusel Zaventem.

               Iste sa spýtate čo je na tejto skutočnosti zaujímavého, no keby odleteli a dnes by sme sa s ich prítomnosti tešili doma na Slovensku, veru nič. Lenže oni neodleteli, ani to by nebolo také hodné zamyslenia sa, ako skutočnosť prečo? Všetci, pokiaľ nie sme úplní ignoranti vieme čo sa pred nedávnom na tom letisku prihodilo, aj aké hrozné následky to malo. Všetci sme súcitili s pozostalými, zapaľovali sviece a hlavne deklarovali, že nás veru nezlomia a hoci máme obavy nedáme si zobrať naše hodnoty. Slušnosť, empatia, vzájomná pomoc v núdzi, úcta k starším atď. k nim patria aspoň som si to do včera myslel.

               Čo sa teda odohralo, náš strach preveliký spojený s úradníckou dokonalosťou spôsobil, že kontroly na letisku nie zdvojnásobili, ale až niekoľkokrát znásobili. Prvý šok zažili obe dámy hneď pri príchode na letisko, lebo ich doprovod, vôbec nepustili do vnútra. Ach áno, matka dvoch detí slušná mladá dáma, vyštudovaná učka francužtiny predstavuje obrovskú bezpečnostnú hrozbu, a to že doprevádza svoju 73 ročnú mamku je už úplne nepochopiteľné. Nič, nič predpis je predpis, povie si našinec. Dobrí ľudia sa najdu a na začiatku aj našli. Pochádzajú zo Slovenska a naších dám sa ujali. Lenže prišla ďalšia kontrola a čo sa nestalo na vytlačenych lístkoch nešlo prečítať čiarový kód.

               Pomocníci samozrejme nemohli čakať , letelo im ich lietadlo a čakali ich ďalšie kontroly a čo keď sa úradníkovi niečo nebude zdať? A naspäť cez turniket, aby pomohli, im systém nedovolil ísť. Chcem sa im neznámym touto cestou poďakovať, lebo na rozdiel od iných, dokonca za to platených, pomohli a robili čo bolo v ich silách.Takže ešte raz ďakujem, na Vás milí ľudia sa dalo spoľahnúť. A tak naše dámy ostali samé, bez rečových znalostí v cudzom svete, na neznámom letisku, v tej chvíli veľkom ako celý svet, my mladí vieme, ale oni vyrastali v inej dobe.

             Máme im za zlé, že sa až tak neorientujú? Možno vyzerali aj smiešne ja neviem nebol som tam. Nikto sa ich neujal, možno hľadali teroristov. Tak volať telefónom, spásonostná myšlienka. Telefonát dcérke, vie po francúzky a ovláda aj ďalších 5 svetových reči, to je nápad. Bol by, keby čo len jediný úradník chcel po telefóne komunikovať, pomôcť. Namiesto toho strach, strach, nemôžeme a pod. Takže chodte späť na Check in. Tak išli a čas s nimi.Zatiaľ ho zastaviť ani spomaliť nevieme. Napokon rukami, nohami vysvetľujú, až dostali nový lístok.

             No kontrol je veľa, priatelia 5 bezpečnostných kontrol pri lete na Slovensko. A keby len vizuálna námatková, kdeže, otvoriť kufor, prehľadať, kabát dole, kabát hore, zbaliť kufor, vybaliť kufor.

              Nikdy som si nemyslel, že dôchodkyňa, matka troch detí, učiteľka, riaditeľka a jej sesternica matka, slušný človek, manželka, podnikateľka vyzerajú ako teroristky. Budem sa im musieť, samozrejme až prídu domov, lebo musia cestovať 14 hodín autobusom, do lietadla ich už asi nedostanem, bližšie prizrieť. A podrobiť výsluchu, na aké chodníčky sa to dámy dávate? Že by sa zradikalizovali, možno, pri ich dôchodku od nášho tak skvelého sociálneho systému.

               Späť na letisko, kontrola za kontolou plynie, minúta za minútou tiež.Dámy už sa neorientujú, konečne “gate”, avšak bez lietadla, chýbalo 10 minút, slovom desať minút. Plač, rezignácia, domov v nedohľadne.

              Takže zase telefonát, komu, nuž kto je najbližšie predsa dcérka. Ty si nás sem dostala, dostaň nás odtiaľto. Jasan, avšak dcéra s manželom práve prichádzajú do Luxemburgu, kde ich čakajú dve malé deti, čo idú zajtra do školy a oni do práce. A tak nazad do Bruselu, však to je len tri hodiny cesty autom a benzín ten dostávajú politici zadara, ale my nie priatelia, my nie. Ešte že je ten manžel svätý človek, nezradikalizoval sa. Aspoň dúfam, neviem či na jeho mieste…..? Medzitým dámy aspoň našli cestu z letiska. Musím zaplesať, nenechali si ich tam. Priznám sa, že som o tom, že ich pustia von pochyboval a telefonicky radil  “volaj veľvyslanectvo”. Nebolo treba, zatiaľ!

           Je nový deň, dámy by večer mali nasadať do autobusu smer domov. O skúsenosť viac. O stres viac.  Po telefóne už pohoda, ale ozaj, skutočne, kdo vie? Európu bez hraníc, slobodu si necháme zobrať pár osprostenými chuligánmi. Ano opatrnosť je na mieste, ale nebolo by rozumnejšie riešiť príčinu a dôsledky. Mimochodom išlo o francúzkych a belgických občanov, nespadli z Marsu, a ani neprišli z vonku. Sú súčasťou systému a preto ten systém treba zmeniť. Je to prístupom moci k problémom? Je to o nás samotných? Strach má veľké oči, a je aj zlý radca. Viete čo najviac vadilo, že  nikto nebol ochotný pomôcť, vážne nikto. Ako málo stači a stávame sa veľmi, veľmi neslušní. Apropo do  2. kola rakúskych volieb postúpil človek z krajnej pravice. Čiže len aby nás strach zase nedostal do zákopov.

            To je potom Strach z veľkým “S”.

ZAMYSLIME SA !!!!!

Slovenčina

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Táto webová stránka používa Akismet na redukciu spamu. Získajte viac informácií o tom, ako sú vaše údaje z komentárov spracovávané.