Menu Zavrieť

November 1989

       Vždy keď prekročím hranice Slovenska, nedá mi to, spomeniem si na pocit spred nejakých 33 rokov. Aký? Stál som ako vojak v Českom lese a pozeral na územie Nemecka. Hlboko som vnímal hlúposť rozdeleného sveta. Ešte som sa vtedy, určite nie, nezamýšľal kto za to môže, koho záujmom toto slúži. Len som vedel, že ja a väčšina ľudí na “druhej” strane za tento stav priamo nenesieme zodpovednosť. No neviem ako, len som cítil, že príde doba, a aj ja sa pozriem na tento kraj  z opačnej strany. Keď som po dvoch rokoch šiel do civilu, do vienka mi pribalili zákaz ísť do zahraničia najbližších 6 rokov. A do toho “západného”? Vyzeralo to na zákaz “navždy”!

      Prišiel však 89 a všetko sa zmenilo. No ja som ten kraj ešte dlho nevidel. Medzitým som sa oženil a naše dve malé dietky boli prednejšie. A potom zase dlho nič. Na nákupné zájazdy a nálety do Benátok, Hainburgu som nemal žalúdok. Však si počkám.

      Kto si počká, ten sa dočká! Dočkal som sa aj ja. Deti už boli veľké, moja sestra dokonca už bývala v Luxemburgu, aj nejaké financie sme už mali. Tak hajde na návštevu. A trval som na svojom, ideme cez Rozvadov, aby som to videl z druhej strany. A to je ďalší pocit na ktorý nezabudnem, ešte mi kontrolovali pas, ešte ma zdržiavali, ale už nezadržali. Uvidel som to presne tak ako som si to pred tými rokmi predstavoval. A verte mi mal som slzy v očiach. A zase prešiel nejaký čas a ja chodím cez tie a iné hranice vo väčšine Európy dokonca bez kontroly.

      Veľa sa zmenilo. A pre mňa hlavne toto: vďaka príslušnosti k EU sa cítim ako človek, ako Európan s európskym pasom. Moja vlasť, krajina kde žijem sa rozšírila. Veď máme “svoje” a nie jedno more, do Álp prečo nie? Paríž? Vo Viedni sme ako doma. A fakt aj ten oceán môžem zažiť bez pasovej byrokracie.

      Som Európan a raz budem Svetoobčan, viem to!

      Vďaka November 1989.

Zamyslime sa !!!!!

%d blogerom sa páči toto: