Menu Zavrieť

Škola základ života

Vždy a to myslím skutočne vždy, teda na čas, ktorý si pamätám, som mal vo veľkej úcte učenie a učiteľov. Možno sa teraz niektorí moji pedagógovia zasmejú, niektorí v hrobe obrátia, no je to fakt. A nie len preto, že aj moja mamka celý život a na záver života aj ocko boli učitelia. A jedným dychom tiež musím povedať, že som najlepším žiakom a študentom nebol, aspoň čo sa týka známok. Mal som v hlave kamarátov, šport, dievčatá, knihy, kino a až potom potom domáce úlohy. Moje detstvo a študentstvo bol raj na Zemi. Malé slovenské mesto v minulom storočí ponúkalo všetko čo človek potreboval aj nepotreboval. Aspoň ja to tak cítim. Veď mať skvelých rodičov, babku, super brata, super sestru, more, more kamarátov a kamarátok, lesy, vodu, lúky na dosah, čo viac človek môže chcieť. Knižnica otvorená od rána do večera, v kine filmový klub, futbal, tenis, volejbal, atletika za rohom, úplný sen.

Môj detský raj

Ach jaj, vzdychnete si. Ďalší nostalgik. Nepriem sa, pri tých spomienkach sa mi tlačia slzy do očí. Vlastne, vrátim sa k téme. školu som mal rád. Napriek veciam, čo vidím až teraz, je mojou súčasťou. Mal so šťastie na učiteľov, profesorov. Smejem sa tíško, keď si spomeniem na hlášky ” Miro vieš koľko stojí plemenný býk? Čo všetko mohli mať rodíčia, keby namiesto teba mali toho býka”. Mal pravdu moja odpoveď nestála za nič, vlastne Za päť, no smiali sme sa. Ako by reagovali deti zo svojimi rodičmi dnes? Mohol by dotyčný učiteľ, vlastne profesor učiť ďalej?

Moja škola

Iste svet ide dopredu a to je dobre. Keď vidím ako dnešné deti zvládajú výpočtovú techniku (aký archaický výraz že?!), tíško závidím. Majú to v génoch. Zároveň však vidím (žijem teraz v podstatne väčšom meste) ako ich ráno vozia rodičia do školy, každého osobitne. Naštartujú svoje autá a ide sa. Odôvodnenie, je nebezpečná doba, koho všetkého by mohli stretnúť. Potom počúvam mojich známych aj menej známych, ktorý sa rozhodli pre poslanie učiteľa, o individualizme, nespratnom chovaní, o ambicióznych rodičoch. To im už hlasno nezávidím. Netvoríme tú doby my? My všetci?

Čo je to šťastie?

A pritom sme ľudia, ľudia jedného rodu. Každé dieťa, z každého kúta Zeme je naše. Každé, každučké by malo mať svoju “školu”. A má? Niekde nemá ani vodu!

Trošku iná škola, však!

Ako ľudský rod, sa vyvíjame, aj škola už musí byť iná ako za mojich školských liet. To chápem. Lenže základná hodnota by mala zostať nemenná a tou je “ľudskosť“. Naše deti a tým mám na mysli všetky deti sveta majú predsa právo na svoj kúsok raja. Na kamarátov. Na cestu do školy v kolektíve, na delenie si desiaty, na pokukovanie po dievčatách a opačne po chlapcoch. A majú mať právo na život v mieri.

Doprajme im život aký máme my!!!

Jednotlivec je slabý, ale my sme predsa spoločnosť. Prečo sa potom necháme rozdeľovať. Nerodíme sa rozdielny, delí nás spoločnosť. Čiže zase my! Ozaj sme tak slabí, že musíme byť otrokmi starého myslenia. Myslenia, ktoré nám pomohlo sa dostať až k našej prítomnosti. Len už nestačí, treba nové! Žiadne peniaze sveta, žiaden zisk nenahradí naše sny. Každý z nás, keď sa trochu zamyslí a spomenie si na svoj detský sen vytvori akciu. A vo vesmíre platí “aká akcia, taká reakcia”

    Mysli se nejvýš – a nad tebou
    hvězd jako vřesných zvonců -,
a kdybys byl jako Slunce stár,
    nedomyslíš se konců!
        Klečím a hledím v nebe líc,
        myšlénka letí světům vstříc –
        vysoko – převysoko –
            a slza vhrkla v oko.

Jan Neruda
Písně kosmické

. Spomeňme si na náš detský raj. Podelme sa oň. Potom budeme mať silu aj vymyslieť spôsob ako najlepšie učiť naše deti.

Zamyslime sa !!!!!!!!

sk en ru

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Táto webová stránka používa Akismet na redukciu spamu. Získajte viac informácií o tom, ako sú vaše údaje z komentárov spracovávané.

%d blogerom sa páči toto: